UMENIE . KRÁSA .ŠKAREDOSŤ.
TOTO.SME.MY.PREDTÝM
"Ach, tí umelci," povzdych, ktorý je všeobecne akceptovaný. Lebo umelec je človek, ktorý vníma svet ináč, než bežní ľudia. Pozastavuje sa a rozmýšľa nad vecami, nad ktorými sa nemusí pozastaviť (a zväčša sa ani nepozastaví) neumelec. Lebo umelec je ten výnimočný druh človeka, ktorý tvorí a výsledkom tejto jeho tvorivej činnosti je umenie. Presnejšie - konkrétne umelecké dielo. Či je dobré alebo zlé, pekné alebo škaredé tomu sa nebudeme v tejto chvíli venovať. Pozastavme sa nad tým, prečo je výtvor umelca odlišný od výtvoru neumelca. Je to v tom, že výtvor umelca - umelecké dielo je unikátne a jedinečné. Unikátne vo forme i v obsahu. Jeho neopakovateľnosť obohacuje celú spoločnosť unikátnosťou a jedinečnosťou svojho tvorcu - umelca. Proces tvorby je náročný, najmä časovo, lebo jeho súčasťou je aj rast a vývoj samotného tvorcu - umelca. Umelec tvorí uprostred spoločnosti (aj keď samotný proces tvorby prebieha zväčša v samote) v ktorej prebiehajú každodenné zmeny politické, sociálne, kultúrne, vedecké aj technologické. A tak aj umenie, aj umelci ako jeho tvorcovia a v neposlednom rade aj formy a techniky a technológia vzniku a tvorby sa v priebehu storočia zmenila a rozšírila. Rozšírila sa o fotografiu, o film, o digitálne technológie a virtuálne nástroje, o 3D skenery, o 3D tlač, o internet. A o virtuálny priestor. Na prezentáciu nepotrebuje veľký kamenný priestor galérie v centre metropoly, stačí cloudové úložisko, web, sociálna sieť, internet, zdieľanie... A pri tom všetkom tu boli a sú Johann Sebastian Bach, Wolfgang Amadeus Mozart, Kendrick Lamar, John Lennon, Bob Dylan, Richard Wagner, Peter Iľjič Čajkovskuj - hudobní skladatelia a muzikanti, ktorí sú súčasťou dnešného hudobného sveta. Publius Ovidius Naso, Michaele Houellebecq, Lev Nikolajevič Tolstoj, Joanne K. Rowling, Chuck Palahniuk, Aristofanes, Haruki Murakami, Dan Brown, Victor Hugo, Umberto Eco, Honoré de Balzac, Fiodor Michailovič Dostojevskij, William Shakespeare, Charles Bukowski - básnici a spisovateli, ktorí písali o veľkých aj drobných udalostiach, o krásnych aj o škaredých veciach - každý z nich je dnes súčasťou krásnej literatúry. Michellangelo Buonaroti, Hermann Nitsch, Leonardo da Vinci, Vincent van Gogh, Egon Shielle, Andy Warhol, Peter Paul Rubens, Damien Hirst, Francis Bacon, Sandro Botticelli, Banksy, Jean - Miche Basquiat, Gerhard Richter - výtvarníci. Maliari, ktorí maľovali aj pekne aj menej pekne. Zobrazovali reálny svet aj svoje predstavy a fantázie, či vnútorné stavy ľudskej mysle. Maľovali tak, že výsledok pôsobí krásne, ale často aj veľmi odpudzujúco a škaredo. Ale napriek tomu každý jeden z nich je súčasťou výtvarného umenia. Je škoda, že výtvarné umenie vo svojom slovenskom pomenovaní nie je "krásne" tak, ako je v slovenčine "krásna" krásna literatúra. Lebo v ostatnom západnom svete je aj pomenovanie samotného výtvarného umenia "krásne" (v angličtine Fine Art, Beaux Arts po francúzsky, Schöne Künste po nemecky ). Ešte aj v poľštine to znie "krásne" - sztuki piękne. Len v slovenčine je iba "výtvarné". Každopádne aj to "škaredé" sa musí zmestiť vedľa toho "krásneho". Rovnako ako Herodes vedľa Alžbety Bathory, Alexander Macedónsky vedľa Krištofa Kolumba, Karol Veľký vedľa Matky Terezy, Adolfa Hitlera, Jozefa Stalina, Márie Terézie, či Džingischána. Lebo všetky tieto postavy boli rovnakou a neoddeliteľnou súčasťou histórie, či bola nádherná a trblietavá, alebo šedivá, pochmúrna a škaredá, alebo priam morbídne desivá. "Nikdy som nevidel anjela. Ukážte mi anjela a ja ho namaľujem. Každá vec, každý predmet, čokoľvek na svete si zaslúži, aby som to namaľoval.", povedal v Paríží Gustave Courbet a namaľoval Počiatku sveta v r. 1866. "Každý predmet môže byť umeleckým dielom, ak ho umelec za umelecké dielo označí", hovorí Marcel Duchamp začiatkom 20. stor. nad porcelánovým pisoárom v New Yorku po svojom úteku pred vojenskou službou z Európy. "V budúcnosti bude mať každý svojich 15 minút slávy", povedal v 1968. roku Andy Warhol pred svojou výstavou vo Švédsku a vystavil plechovku od polievky..."Môžete ľudí vyľakať smrťou, alebo zamerať ich myšlienky na ich vlastnú smrteľnosť, alebo ich urobíte silnejšími", vraví Damien Hirst pred koncom 20. storočia v Londýne pred rozrezanou dospelou kravou a malým teliatkom v priehľadných sklenených vitrínach vo formaldehyde. "Neexistujú žiadne pravidlá na to, do čoho investovať. Žraloky môžu byť dobrou investíciou. Umelcov trus môže byť dobrý. Olej na plátne môže byť dobrý. Zástupy konzervátorov čakajú, aby sa postarali o čokoľvek, čo umelec prehlási za umenie", povedal nakoniec zberateľ moderného umenia a "výrobca" aj obhajca samotného Daniena Hirsta a senzacionizmu ako takého - Charles Saatchi o tom, čo je, alebo čo všetko môže byť dnes považované za umenie... Tvrdiť dnes o akomkoľvek umeleckom výtvore, že je krásny, alebo naopak škaredý, urobiť z toho okamžité foto, pridať k tomu "zhnusenú" selfie, "zavesiť to" na Instagram, označiť minimálne dvoma hashtagmi #škaredé_ #odporné /#ugly_ #disgusting a dať to okamžite zdieľať aj cez ďalšiu sociálnu sieť Facebook (prípadne Youtube), je viac ako isté, že takto zverejnený umelecký artefakt sa stane v priebehu krátkeho časového obdobia (niekoľko dní - týždňov) známy medzi stovkami/tisíckami priateľov takejto osoby. Na videokanáli Youtube sa uvedený počet môže veľmi rýchlo vyšplhať z niekoľko sto až na niekoľko miliónov videní. Ak bude spomínané dielo s názvom "Škaredé niečo/Odporné niečo" sledovať a zdieľať ďalej ako "škaredé" a bude vnímané aj stotožnenie sa s významovo priezračným obsahom tohto slova, je možné, že to bude znamenať, že 100 miliónov ľudí bude jedno konkrétne dielo považovať za škaredé. Je to dosť, či málo? Koľko ľudí určuje, či niečo môže byť krásne, ešte pekné, alebo už len škaredé. A aké kritériá musia byť splnené na to, aby bolo niečo krásne, alebo škaredé? Je fascinujúce, ako ľudia znova a znova dokážu snívať o budúcnosti. "Francúzsko v roku 2000" bolo jedným z príkladov - ako uviedol The Washington Post v júli 2011, išlo o sériu obrazov vytvorených v rokoch 1899, 1900, 1901 a 1910 rôznymi francúzskymi umelcami, medzi ktorými bol aj Jean-Marc Côté a ukazovali ich predstavy, ako bude vyzerať svet roku 2000. Prvá séria obrázkov bola vytlačená a priložená do obalov cigariet a cigár práve okolo Svetovej výstavy v Paríži v roku 1900 a neskôr sa séria premenila aj na pohľadnice. Mnohé z ich predstáv sa zaoberali mechanickými zariadeniami, lietaním alebo kombináciou oboch. Lietanie bolo evidentne fascinujúce už v tom čase. Niektoré obrázky zas na počudovanie zobrazovali ľudí vykonávajúcich rôzne aktivity pod vodou. Avšak žiadne neukazovali cestovanie v čase. Niektoré portréty boli dosť sci-fi - dobrodruhovia jazdiaci na obrovských morských koníkoch... Naozaj reálnejšie, ale najmä realistickejšie dnes vyzerá hippogriff z kníh o Harrym Potterovi! Ale niektoré predstavy o živote v 21. storočí boli prekvapivo presné, vrátane poľnohospodárskej techniky, vrtuľníkov či prístroja, ktorý sa trochu podobal na robotický vysávač iRobot Roomba. V obrazovej prílohe si môžeme pozrieť spomínané obrázky. Je zaujímavé zamyslieť sa aj nad tým, ako by v roku 2119 vyzerali naše predstavy o tej dobe, keby sme ich namaľovali dnes. Pri pohľade na sériu francúzskych obrázkov z r. 1900 sa trochu pousmejeme - pôsobia na nás príjemne, priam rozprávkovo. Pôsobia milo, lebo sú tak trochu naivné. Môžeme ich považovať za pekné i naivné zároveň. Ale iba z dnešného pohľadu. Lebo ilustrácia ako taká by výtvarnou úrovňou nemusela pôsobiť cudzo ani medzi súčasnými ilustráciami. Obsah - tie detsky naivné predstavy o mechanických pomocníkoch človeka v budúcnosti sú hodné pochvaly malého dieťaťa, či nie? Aj preto by sme ich mohli považovať za pekné. Keď si však predstavíme techniku len o niekoľko rokov neskôr, stroje a technológia na zabíjanie boli oveľa dômyselnejšie ako na týchto ilustráciách. A v kontexte prvej svetovej vojny aj obsah futurizmu ako jedného z umeleckých smerov začiatku 20. storočia už nemusia pôsobiť tak nežne, a preto milo, a preto "pekne". Dokonca aj nadšenie z techniky, z oslavy jej krásy a z jej pohybu v Manifeste futurizmu pre samotných členov hnutia po útrapách na bojisku 1. svetovej vojny a po stratách najbližších priateľov a kolegov dostala pre samotných jeho tvorcov iný význam, kontext (historický, spoločenský, politický, kultúrny)..." Jedna vec je spôsob tvorby každého (umeleckého) diela samotným umelcom s kompletným procesom jeho vzniku a tvorby, iná, nie menej podstatná skutočnosť je vnímanie diela spoločnosťou a jednotlivcami. Lebo iné je vnímanie umenia prostredníctvom (deformovaného) prostredia spred alebo spoza železnej opony. Pred rozpadom Európy pred 1. sv. vojnou, počas protižidovských nálad spojenými s presunom mnohých (aj) umelcov z Európa do USA, vytváranie zábavného priemyslu v Hollywoode, rozvoj kinematografie. Vypuknutie VOSR, vznik Weimarskej republiky. Lenin, Stalin, Hitler - ideológia a propaganda s nimi spojená. 2. sv. vojna a ďalšia migrácia (aj) umelcov z Európy na americký kontinent. A rovnako ako pred sto rokmi je aj dnes fascinujúce pozrieť sa na to, ako spoločenské a politické pomery spôsobili a stále spôsobujú zmeny v presunoch "vysokého" umenia do mainstreamu, alebo naopak prejavy jednej z marginalizovaných subkultúr z newyorského Bronxu do najvyšších spoločenských vrstiev po celom modernom svete... Pomôže nám v budúcnosti pri rozlišovaní vo výtvarnom paralela z hudobnej modernej scény, ktorá má asi takýto význam: ak sa v pesničke spieva, že všetko bude v poriadku a celý svet je O.K., tak to bude jasný POP. Ak sa v piesni tvrdí, že nič nie je v poriadku a že nič nedopadne dobre a stále sa niečo v živote pokazí a s celým svetom to vôbec nie je v poriadku, znamená to na 100%, že počúvame ROCK... A kam to až všetko môže zájsť vo svete zdieľania, škaredosti, odlišnosti, rôznorodosti akéhokoľvek druhu na vyžiadanie (on demand) a instantne? Najmä keď prístup k technológiám a k prevažnej väčšine akýchkoľvek dát a informácií (obrazových nevynímajúc) je vo všeobecnosti liberálny a demokratický a sloboda tvorby a prejavu je individualizovaná a roztrieštená na vyše šesť miliárd (viac - menej) slobodných indivíduí v multikultúrnom a globalizovanom svete..? Toto sú otázky. Toto sú výzvy.
P. Križovenský
.